Nedeľa ráno #34

Toto je posledná Nedeľa ráno v roku 2021. Môžem ju teda hrdo nazvať koncoročná.

Áno, nedal som to. Ako som tento rok nedal spústu vecí. Nedeľa ráno mala byť každú nedeľu. 34-krát za rok nie je 52-krát za rok. Lebo šak 2+2 je deväť. A hlavne mala byť pozitívna, mala byť polofilozofická a volať človeka na zamyslenie sa. Nedal som to z rôznych príčin. Tou hlavnou bolo, že som sa na to vysral, lebo som nemal chuť. Jednoduché a prosté. V istom momente mi došli sily na čokoľvek. Nemal som potrebu sa zdieľať. Nemal som absolútne túžbu komunikovať svojvoľne s ľuďmi. Mal som skôr chuť len prespať do konca roka a dúfať v lepšie zajtrajšky. Asi sa to volá depresia, alebo skepsa, alebo únava, alebo vyhorenie alebo to má voláky múdry lekársky názov. Boh vie.

Čo však viem ja, je, že som sa cítil pekne napiču. Nebol som šťastný v roku kedy som mal byť najšťastnejší. Lebo šak dom, lebo šak Lea, lebo šak Leo a super moderovačky a podcasty a DFN a a a aaaaaaaaa. Hej mal. Ale nebol som. Aj keď som sa snažil a vykrýval som si svoje pocity inými pocitami, ktoré som sa snažil zbierať kde sa dalo, od kohokoľvek, kto mi vedel zažať impulz na vytvorenie akejkoľvek pozitívnej energie. Nešlo to.

Nebol som to ja

Pamäťám si to presne. Jedného rána som vstal a pozrel som na Leu a vravím jej, že proste mne sa nechce vstávať a isť do práce. Že ma to fakt sere. Že sa mi to proste už nechce, nebaví ma to. Do práce, kde som chodil 5 rokov. Zhodou náhod, keďže náhody neexistujú, som dostal pracovnú ponuku, ktorá mi zapadá do života. Dohodli sme sa. Zobral som to. Dal som výpoveď. Veľmi sa teším. Uľavilo sa mi. Je mi lepšie.

Keď ťa tvoja práca sere, urob s tým niečo. Keď to nejde, urob so sebou niečo.

Komfort vs. šťastie

Moja práca mi dávala istý komfort. Poznáš to, vychodené chodníčky, spôsob práce, kontakty, rutina… Lenže ma nerobila šťastným. Nemal som pocit zadosťučinenia ani úspechu pri vykonaní čohokoľvek. To bol jeden zo signálov, že ak ma to nerobí šťastným, nemá to zmysel. Je to strata času, kedy by som mohol byť šťastný. Moji rodičia vyrástli ako generácia strachu. Generácia, ktorá sa boji riskovať, robiť rozhodnutia na základe pocitu. Hovoria: nie to nerob, veď takto ti je dobre, vydrž, nerob zmeny, nechoď do toho, veď môžeš stratiť atď. Hej. Lenže, ja nechcem žiť v strachu. Ja chcem byť šťastný, viac ako žiť v komforte.

Jediné čo je v živote isté je zmena.

Strach zo smrti

Počas tohto roku som sa ocitol v hĺbavej debate. Dostal som otázku či sa bojím smrti. Hmm. Bojím sa bolesti. Nebojím sa smrti, aj keď je jasné, že umrieť samozrejme teraz nechcem ani v blízkej budúcnosti. Prečo sa nebojím smrti? Pretože, sa celých svojích 30 rokov, snažím žiť tak, aby po mne niečo ostalo. Neustále sa usilujem vytvárať a pretvárať svoj život rozhodnutiami, aby bol lepší, šťastnejší, kvalitnejší, hodnotnejší, krajší. Mám syna, manželku, s ktorou som celú svoju dospelosť, dom, auto, videl som kúsok sveta, mám Povec ty, mám hobby čo mi zarába. Niečo po mne ostane. Toto je zmysel života. Našiel som ho skoro. Vďaka Bohu. Nie, nemám strach zo smrti.

Robiť chyby znamená skutočne žiť.

V roku 2022 bude lepšie. Prajem Ti, aby si bol/a šťastná. Prajem Ti, aby si robil/a chyby, ktoré nebudeš opakovať. Aby si bol/a najlepšia verzia seba samého/samej. Prajem Ti aby si miloval/a život.

Dnes je 26. December 2021, ja som Polo a ty si práve dočítal Nedeľu ráno #34.

583 slov

Citát na záver

„Cudzí úspech nekradne tvoj potenciál.“ —  Rich Wilkerson Jr., pastor, USA

Ostaňme v kontakte